Pomazanie chorých

Pomazáva sa posväteným olejom na rukách a na čele. Hovorí sa pritom: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo, nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní. Amen.“ Táto sviatosť nie je poslednou sviatosťou v živote človeka. Poslednou sviatosťou má byť viatikum – eucharistia na prechod zo smrti do života k Otcovi.

Z histórie

Pomazanie chorých spojené s modlitbou za uzdravenie vošlo do histórie ako konkurencia pohanských rituálov a obradov, ktoré mali zabezpečiť uzdravenie. Nie však v tom, že by to mala byť iba zmena pohanských modlitieb za kresťanské, ale v tom, že znamenalo úplnú zmenu pohľadu na stav choroby a na jej osobné vnímanie. Pre pohanov mala modlitbová praktika pohanského rituálu akoby „využiť“ duchovné sily, aby sa vrátilo zdravie. Pre kresťana však táto sviatosť zahŕňa okrem prosieb za telesné uzdravenie aj duchovný rozmer uzdravenia. Želaním veriaceho nebolo len to, aby sa mu vrátilo telesné uzdravenie, ale aby aj telesný aj duchovný rozmer človeka dosiahol harmóniu, ku ktorej pozýva človeka Boh. S tým sa spája aj vedomie, že Boh ma neopúšťa vo chvíli bolesti a choroby, práve naopak: táto sviatosť veriacemu pripomína, že Boh je s ním aj v ťažkých chvíľach.

Pohľad človeka na chorobu

Vážna choroba vždy so sebou prináša existenčnú krízu chorého a jeho najbližších. V nej človek zakusuje svoju vlastnú bezmocnosť, obmedzenia a svoju konečnosť, lebo mu dáva tušiť smrť. Choroba môže viesť k úzkosti, k uzatvoreniu sa do seba, niekedy dokonca k zúfalstvu a k vzbure voči Bohu. V chorobe sa vždy ako dotieravý hmyz vracia otázka: „Prečo? Ak Boh stvoril všetko dobré a je dobrý?“ No choroba môže urobiť človeka zrelším, môže mu pomôcť rozlíšiť, čo v jeho živote nie je podstatné, aby sa zameral na to, čo je podstatné. Choroba môže človeka podnietiť na hľadanie Boha a návrat k nemu.

Pohľad Boha na chorobu

Aký je naozaj Boží pohľad na chorobu? Je choroba pre Boha formou pomsty (ako to chápali židia, keď priviedli k Ježišovi slepého a pýtali sa: „Zhrešil on, alebo jeho rodičia?“ (Jn 9, 2)), či skúšky, alebo dokonca je to svedectvo, že Boh je bezmocný voči zlu? Odpoveďou je to, čo vidíme v konaní Ježiša. Tam je skrytá odpoveď. Pre Ježiša je choroba človeka dielom nepriateľa. A on, Boží Syn, „uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom“ (Mt 4, 23). Prišiel však nielen preto, aby navracal telesné zdravie, ale aby uzdravil celého človeka: telo i dušu. Pri uzdravovaní telesnej choroby Ježiš vždy dáva dôraz aj na duchovný rozmer človeka. Druhým rozmerom, ktorý stretáme v Ježišovom živote je stotožnenie sa s chorobami a utrpením druhých („On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.“ (Mt 8, 17)), ba dokonca s nimi samými („Bol som chorý a navštívili ste ma.“ (Mt 25, 36)). Tretí rozmer choroby je asi ten najťažší: Utrpenie nás môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením. Svätý Pavol o tom hovorí slovami: „Dopĺňať na vlastnom tele to, čo chýba Kristovmu utrpeniu. (Kol 1, 24) Je to rozmer obety znovu podľa slov svätého Pavla: „Nosíme na tele Ježišovo umieranie, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život.“(2 Kor 4, 10)

Úloha Cirkvi

Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby aj oni išli a okrem hlásania evanjelia aj uzdravovali: „V mojom mene… na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú.“(Mk 16, 17-18) Takto sa vlastne potvrdzuje to, čo hovorí preklad jeho mena: Boh, ktorý spasí. Cirkev sa túto úlohu usiluje plniť v rozličných aspektoch. Stačí spomenúť zakladanie nemocníc a podobných inštitúcií. A samozrejme sem patrí aj osobitná sviatosť: Sviatosť pomazania chorých. Človek sa nezrieka možnosti prosiť o telesné zdravie, práve naopak, predovšetkým táto prosba zostáva dôležitá, no zároveň zo slov sv. Jakuba cítime, že sa ani neočakáva ako samozrejmosť. V Božom pláne má miesto úsilie a boj človeka proti akejkoľvek chorobe. Zdravie totiž každý človek pokladá za jednu z najväčších hodnôt, ale predsa nie je tou najväčšou. Pre Ježiša je najväčšou hodnotou človek vo svojej celistvosti: jeho záchrana, spása. To je práve to, čo sa žiada prostredníctvom modlitby a pomazania kňazom: spása chorého a tá v sebe zahŕňa aj odpustenie hriechov. A tak pomazanie chorých nie je magickým zaklínadlom, prostredníctvom ktorého sa automaticky vracia zdravie, ale chvíľou, v ktorej človek napriek svojej ťažkej situácii vo viere prosí o vieru. Podobne ako vo Svätom Písme: „Verím. Pomôž mojej nevere!“ (Mk 9, 24)

Kto vysluhuje a prijíma sviatosť pomazania chorých

Sviatosť vysluhujú biskupi a kňazi. Podľa KKC 1514 sviatosť môže prijať veriaci, keď začína byť v smrteľnom nebezpečenstve po fyzickom zoslabnutí v starobe alebo chorobe. Sviatosť nie je iba pre tých, čo sa nachádzajú v krajnom nebezpečenstve smrti.

Účinky pomazania chorých

1. Milosť posilnenia a odvahy v znášaní utrpenia
2. Spojenie s Kristovým utrpením
3. Dar Ducha Svätého premáhať ťažkosti
4. Prijatie duchovnej úľavy – chorý je akoby zasvätený Bohu v Kristovom utrpení
5. Odpustenie hriechov
6. Príprava na poslednú cestu
7. Prinavrátenie zdravia, ak to slúži pre spásu človeka